Slovenskí povstalci

Medzi exulantov medzivojnovej generácie slovenských tvorcov možno zaradiť aj Kolomana Sokola (1902 - 2003). Ešte pred vojnou, roku 1937 odišiel na pozvanie do Mexika, kde pedagogicky pôsobil. Tam pribudli medzi hrdinov jeho diel – ľudí z okraja spoločnosti – Indiáni, s ktorých ťažkým osudom súcitil. Objavili sa scény pohrebov, významovo mnohoznačných zhlukov anonymných postáv mexických vidiečanov vo vyprázdnenom, neindetifikovateľnom priestore, sugestívne ťažké portréty mŕtvych a trpiacich (Mŕtve deti, 1939; Mŕtvy Indián, Nárek, 1940), boli to nielen reálne výjavy, ale zároveň aj metafory smrti, zániku, večnosti. Zároveň vznikali grafické listy a kresby plné brutality, násilia, ale aj ironického nadsadenia (Miluj blížneho svojho, 1940; Účasť ženy, 1942). Karikatúrnou deformáciou a „škaredosťou“ pokrivených telesných foriem poukazovali skôr na skeptickú úvahu o pominuteľnosti krásy a dočasnosti života. Sokola sa bytostne dotkli udalosti druhej svetovej vojny, aj keď nebol jej priamym svedkom. Na správy o udalostiach doma reagoval cyklom prác, ako inak, typicky slovenskou, jánošíkovskou – odbojnou témou.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)