Večer v Tabačke

Maliarsky štýl Richarda Roháča by sa dal asi najskôr nazvať expresionistickou groteskou. Roháčov rukopis je temný, surový, pastózny, skoro art brut, jeho videnie sveta silne pesimistické a nebyť istej čertovskej irónie, skoro nihilistické. Sám Roháč sa hlási k existencializmu a prostredníctvom sociálnych sietí komunikuje svoj dekadentný autoportrét v štýle neogotického Jokera. Napriek zdanlivému anachronizmu formy Roháčovho (koľkého už neo?)expresionizmu, veľmi aktuálne je jeho zameranie na živé témy politického a mediálneho sveta. Ide o akýsi gorilí efekt: vedomie a výtvarné stvárnenie bytostne skorumpovanej spoločnosti, v ktorej sa „tí hore“ (politici, súdnictvo, polícia, cirkev…) držia za ruky a spolu veselia na úkor „tých dole“, ktorí však na korektnú správu vecí verejných už dávno rezignovali. Je to silne dystopický obraz akejsi všeobecnej mizérie, otupenia a osprostenia – „morálnej“ opice. Vo viacerých Roháčových súboroch (Trochu expresie do tej mizérie či Urob sa sám!) sa objavujú krčmy, niekedy príznačne prepojené s priestormi galérií počas vernisáže, alebo alkoholické zátišia, fragmenty žúrov, portréty dáviacich opilcov či digitálnych toxikomanov…

Petra Hanáková ● Tekutá múza. Alkohol a vizuálna kultúra, Slovenská národná galéria, 2015