Portrét neznámej dámy

Po dagerotypii druhú najznámejšiu fotografickú techniku 50. rokov 19. storočia predstavovala ambrotypia – priehľadný negatívny obraz na skle, ktorý, ak je zozadu opatrený čiernym pozadím, vytvára pri priamom pohľade dojem pozitívu. Ako jeden z prvých si túto vlastnosť negatívnej dosky v roku 1850 všimol Francúz Louis-Désiré Blanquart-Évrard, ale patent za vylepšenú verziu procesu získal až Američan James Ambrose Cuttingv roku 1854. Keďže podobne ako pri dagerotypii bol obraz na skle citlivý na ošúchanie a tmavnutie, citlivá vrstva sa zvykla lakovať priehľadným lakom, alebo sa prikryla tenkým krycím sklom. Zadnú čiernu podložku tvoril najčastejšie čierny papier, sklá i s pozadím sa obyčajne zalepili dokola páskou a vkladali sa do ochranných kaziet alebo rámikov, často rovnakých, aké sa používali i pre dagerotypy. Tieto bývali spočiatku drevené, vyrezávané alebo s aplikovanou zdobenou kožou na povrchu, neskôr od roku 1854 sa rozšírilo používanie unifikovaných ozdobných kaziet typu Union Case z tzv. termoplastu (zmes živice, pilín a farbiva). Výhodou ambrotypov bola jednoduchšia technológia výroby a možnosť používať lacnejšie materiály (sklo); tiež výrazné skrátenie času expozície a ľahšie prezeranie bez efektu zrkadlenia, vďaka čomu sa proces po patentovaní v roku 1854 veľmi rýchlo ujal najmä u portrétnych fotografov. Nevýhodou bola krehkosť skla, takže paradoxne, hoci bola ambrotypia svojho času rozšírenejšia, dnes je oproti dagerotypii vzácnejšia.