Milan Paštéka bol zástancom voľnej interpretácie svojich diel. Prílišná konkrétnosť alebo „dohotovenosť" obrazu by podľa neho mohla zadusiť práve to najživšie a najzaujímavejšie. Ambivalentný duch namaľovaného tu odráža akúsi večnú nedokončenosť ľudského ja. O svojej tvorbe autor tvrdil: „Keby som dokázal slovami vysvetliť svoje obrazy, nemalo by zmysel ich malovať". Jeho postavy nepotrebujú príbeh ani mená. Provizórne názvy diel len málokedy napovedajú, čo sa na plátne deje.
testuj to
Funkciu rozprávača preberá samotná ťaživá nálada výjavu, vzťahy medzi postavami a spôsob ich zobrazenia. Bezútešný klaustrofobický priestor, v ktorom akoby zastal čas, pôsobí takmer ako väzenie – či už hmotné alebo duševné – a svojou schematickou strohosťou pripomína tiež divadelné pódium. Postavy na obraze sa poznajú, no nie sú schopné úprimne komunikovať. Ich vzájomné putá sú deravé.
Popisok obrázku s linkom
Ľudská bytosť vyjadruje v Paštékovom obrazovom svete stav, rozpoloženie, potenciál. Telo je prepojené s vedomím, tvarované túžbami a starosťami, spútané reťazami, ktoré si samo vytvára. Paštékov človek sedí osamotene v byte, čaká na úrade, poneviera sa v prázdnote, je pomaly unášaný v čase a priestore. Autor touto zdanlivou pasivitou zvýrazňuje hromadiace sa napätie a útočí na ľahostajnosť sebaklamu. V jeho skoršej tvorbe ešte možno rozoznať konkrétne typy a charaktery (vidiečan, cirkusant, partizán), no tie sa postupne zovšeobecňujú a presahujú svoju fyzickú podobu smerom dovnútra. Ostávajú iba masívne, trochu nemotorné telá, v ktorých sa snúbi sila a nemohúcnosť. Hlava je neraz akoby odlúčená od tela — zmenšená, odvrátená či ukrytá – s prázdnou anonymnou tvárou. Ruky ako prostriedok dotyku a kontaktu sú naopak často zvýraznené a detailné.
Stolička, ten všedný a prehliadaný predmet, má v Paštékovej tvorbe špeciálne postavenie. Objavuje sa opakovane ako jeden z mála konkrétnych a rozpoznateľných objektov. Človek je k nej pripútaný, niekedy akoby do nej takmer vrastal. Stolička môže symbolizovať ukotvenie v priestore (sedím, neodchádzam), udomácnenie alebo aj čakanie. Podmieňuje tiež určitú – pre autora zrejme zaujímavú – polohu tela, ako sediaci model v ateliéri. Prázdna stolička značí možnosť prítomnosti človeka a zdôrazňuje tak aj jeho absenciu. Je to nástroj prispôsobený ľudskému telu, v istom zmysle odraz, neživá inverzia. Červená stolička na tomto obraze je ešte schematickejšia než ostatné, jestvuje už takmer iba ako znak. Pokiaľ v nej naozaj vidíme obrátené písmeno psí, to symbolizuje nehmotnosť, nemateriálnosť a tiež paranormálno. V kvantovej fyzike reprezentuje stav častice oscilujúcej medzi rôznymi "možnosťami" bytia. Či to platí aj pre človeka na Paštékovom obraze, ostáva otvorené.
Výraznú symbolickú a emocionálnu rolu zohráva v Paštékovej maľbe farba a gesto, ktorou ju na plátno nanáša. Farba priznáva svoju hmotu, jej plochy sú vírivé a čmuhovité, tvoria opticky zaujímavý terén. Vnútri tela je farebná hmota živelnejšia a chaotickejšia, mimo telo sa stáva homogénnou aj keď stále nie statickou. Kontúry tvarov nie sú pevné a maliarske gesto ich neustále narúša. Celistvosť tela je neistá a okolitý priestor ho do seba vťahuje. Na obraze farebne súperia odstredivé a dostredivé energie, telesnosť s duchovnom, poriadok živého a neživého sveta. Červená stolička patrí so svojimi rozmermi 150 x 200 cm medzi autorove rozmernejšie diela, ide preto o súboj vskutku monumentálny.
dsadsa grsgrswfa
Oproti tvorbe autorov tzv. novej figurácie, ktorých groteskný prístup k ľudskej postave môže niekedy pôsobiť kruto a šokujúco, Paštékova vizuálna irónia je pokojnejšia, neodsudzujúca, akoby chápavejšia. Jeho ľudia v niečom pripomínajú tých Jankovičových – deformovaných, niekedy ponížených, ale stále čímsi dôstojných. Iróniu obracia maliar aj proti sebe – on sám je tým sediacim človekom v prázdnej miestnosti, prečkávajúcim dobu nehybnosti a letargie.
